Krivé obvinenie Hedvigy Malinovej?

Autor: Jozef Šátek | 5.6.2007 o 10:13 | Karma článku: 13,68 | Prečítané:  18752x

Minister vnútra Robert Kaliňák verejne prezentuje názory o „nezvratných“ dôkazoch v kauze Hedvigy Malinovej a pritom si neodpustí cynické zosmiešňovanie argumentov poškodenej strany. Dôstojne ho v týchto názoroch podporuje Ján Slota, ktorý sice priznáva, že jeho informácie nie sú ničím podložené, ale napriek tomu nepochybuje, že Hedviga Malinová chcela „zdrhnúť do Bruselu“ a celý prípad jej lúpežného prepadnutia bol „zinscenovaný“. Ak k tomu priradíme aj verejne vyslovený názor najvyššieho ústavného činiteľa výkonnej moci predsedu vlády SR Roberta Fica o študentke, ktorá podľa neho poškodila meno Slovenska, len aby si zachránila kožu, treba vyjadriť vážne pochybnosti o garancii spravodlivého procesu pre jej účastníčku. Existujú skutočnosti, ktoré podporujú názor o možnom vykonštruovaní procesu s Hedvigou Malinovou ?

Až do hysterických reakcií privádzajú politikov vládnej koalície vyjadrenia niektorých opozičných politikov o podozrivých faktoch, zistených v priebehu vyšetrovania prípadu Hedvigy Malinovej, zakladajúcich predpoklad možného vykonštruovaného procesu. Pritom právoplatnosť uznesenia, ktorým bolo zastavené vyšetrovanie lúpežného prepadnutia Hedvigy Malinovej, spochybňuje jednotlivé dôkazy a nedáva im punc zákonnosti. V tejto novej trestnej kauze je povinnosťou vyšetrovateľa, prokurátora a sudcu každý jeden dôkaz preskúmať, či bol získaný v súlade s Trestným poriadkom. V opačnom prípade musia dôkaz, ktorý bude niesť znaky podstatných procesných nedostatkov, ako absolútne neúčinný vylúčiť. Z vlastnej praxe viem, že jednou z najdôležitejších podmienok je striktné dodržiavanie predpísaného procesu vyšetrovania Trestným poriadkom, rešpektovanie práv strán a účastníkov konania a najmä vyvarovať sa nereálneho urýchľovania tohto procesu. Vyžaduje si to značné praktické a odborné znalosti i vnútornú nezávislosť od politických a mediálnych tlakov. K zamysleniu sa nad súčasnosťou ma prinútila istá, až príliš veľká podobnosť medzi udalosťami roku 1995 a súčasnosťou: vtedy aj teraz sú tí istí dvaja politickí partneri vo vládnej koalícii (SNS a HZDS), verejnosti sa prezentoval vtedajší prípad úplne rovnako ako ten súčasný, dokonca ešte aj s rovnakými frázami - "syn prezidenta sa samouniesol" - "celú vec si obeť vymyslela, zinscenovala a samozavlečením chcela utiecť pred trestom za údajné podvody na Slovensku" - "Hedviga Malinová je samoextrémistka" - "celú vec si vymyslela, zinscenovala a chcela zdrhnúť do Bruselu, aby sa vyhla trestnému postihu za krivú výpoveď". Zaujímavé, nie ? Ak by na porovnanie bol jeden prípad málo, môžem ešte pripomenúť aj vysvetľovanie „samovýbuchu“ Roberta Remiáša vtedajšou vládnou koalíciou či jedným zo súčasných koaličných partnerov – "obeť je „drogový a autičkársky zločinec“ a doplatil na technickú závadu". Je nevyvrátiteľným faktom, že v prípade Hedvigy Malinovej existuje celý rad malých, ale aj zásadných procesných nedostatkov a nezrovnalostí, ktorých je na jeden prípad skutočne až priveľa. Platí jednoduchá priama úmera, že úrovňou závažnosti a zvyšujúcim sa počtom procesných i materiálnych (obsahových) nedostatkov vzrastá percentuálna pravdepodobnosť úmyselnej manipulácie s dôkaznou situáciou. Nie je mojou snahou v tomto článku obsiahnuť všetky pochybenia a nedostatky, takže som sa zameral len na tie najvypklejšie, na tie nájvážnejšie. Prokurátor i vyšetrovateľ si nesplnili zákonné povinnosti Všeličo sa popísalo a všeličo sa o tejto veci povedalo. Niektoré podstatné, najmä odborné ostázky, však zatiaľ nezazneli. Vyšetrovateľ vydal uznesenie o zastavení trestného stíhania vo veci lúpeže s národnostným podtónom 11.septembra 2006. O týždeň podala poškodená Hedviga Malinová sťažnosť voči tomuto uzneseniu. O sťažnosti rozhodol dozorový prokurátor o ďalší mesiac, t.j. v polovici októbra 2006 jej zamietnutím. Tým uznesenie nadobudlo účinnosť. O ďalší týždeň hovorca okresnej prokuratúry uviedol, že evidujú trestné oznámenie nemenovaného občana na Hedvigu Malinovú pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy. Ale až po dlhých siedmich mesiacoch 14.mája 2007 vyšetrovateľ vydal uznesenie o stíhaní Hedvigy Malinovej. Taký dlhý oddych, s trochou nadsázky povedzme, že po takej „ťažkej lopote“, však zákon prokurátorom nedovoľuje. Elementárnou povinnosťou každého prokurátora je „stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel“. Táto povinnosť je zakotvená hneď v dvoch zákonoch, a to v ust. § 2 ods. 5 Trestného poriadku a v zákone o prokuratúre v ust. § 4, ods. 1, písm. a/. V praktickej rovine z toho vyplýva povinnosť dozorového prokurátora, ak v prípade poškodenej Hedvigy Malinovej bolo zastavené trestné stíhanie z dôvodu, že sa skutok nestal, vyhodnotiť dôkaznú situáciu s cieľom zistiť, či svedkyňa-poškodená nie je podozrivá zo spáchania trestného činu. Túto svoju povinnosť musí dozorový prokurátor splniť z úradnej povinnosti, nečakajúc na aktivitu iného subjektu. Keďže dôvodom začatia trestného stíhania - aspoň tým medializovaným samotnou prokuratúrou - bolo trestné oznámenie občana, je evidentné, že dozorový prokurátor si túto svoju zákonnú povinnosť nesplnil. Je faktom, že dozorový prokurátor takýto pokyn k začatiu trestného stíhania pre vyšetrovateľa nevydal. Pre objektívnosť však treba poznamenať, že vyšetrovateľ nemusí čakať na takýto prokurátorský pokyn, pretože má rovnakú povinnosť začať trestné stíhanie okamžite, ak „sa o skutočnostiach odôvodňujúcich začatie trestného stíhania dozvie inak ako z trestného oznámenia.“. To mu prikazuje ust. § 199 ods. 2 Trestného poriadku. V prípade svojej nepríslušnosti musí okamžite takýto podnet odstúpiť miestne a vecne príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní. To však v danom prípade neplatilo, vyšetrovateľ mohol a aj mal konať. Je ale tiež faktom, že ani vyšetrovateľ po ukončení prípadu lúpeženého prepadnutia H. Malinovej si túto zákonnú povinnosť nesplnil. Ak chceli začať trestné stíhanie, tak už v októbri 2006 - a súčasne museli vzniesť aj obvinenie „Ak je zo skutku zrejmé, že ho mala spáchať osoba konkretizovaná napríklad zamestnaním, postavením, funkciou alebo inak (riaditeľ konkrétnej školy, predseda konkrétneho súdu, generálny riaditeľ pomenovaného podniku a pod.) nemožno trestné stíhanie začať „vo veci“ z dôvodu, že páchateľ je neznámy, ale pokiaľ nie sú dané podmienky neprípustnosti trestného stíhania podľa § 9 ods. 1 Trestného poriadku, musí byť zároveň vznesené aj obvinenie, keďže uvedenou identifikáciou je už dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba.“ Takéto stanovisko vydal Najvyšší súd SR vo veci pod sp. zn. 4 Tz 9/2006, ktoré bolo publikované v odbornej literatúre. V prípade obvinenej Hedvigy Malinovej bolo už pri začatí trestného stíhania „vo veci“ zrejmé, že prečinu krivej výpovede sa mohla dopustiť len osoba v postavení svedkyne-poškodenej, ktorá mala byť objektom „zinscenovaného“ lúpežného prepadnutia. Ak teda vyšetrovateľ i prokurátor zastávali právny názor, že je potrebné začať trestné stíhanie „vo veci“ a tento skutok mala spáchať osoba konkretizovaná postavením svedkyne-poškodenej, malo jej byť súčasne aj vznesené obvinenie. Takýto postup mal byť dodržaný už preto, lebo podľa obsahu odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia je možné sa domnievať, že počas trvania začatia trestného stíhania „vo veci“ od novembra 2006 do 14.5.2007 neboli vykonané žiadne vyšetrovacie úkony. Rozhodnutie NS SR vychádza z právneho predpokladu, že „zásada práva na obhajobu vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku je zásadou ústavnou (čl. 50 ods. 3 Ústavy SR) ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 3, písm. b/ a c/) a vzťahuje sa na celé trestné konanie.“ Nerešpektovaním tejto zásady sa všetky vykonané vyšetrovcie úkony „vo veci“ považujú za dôkazy s podstatnými procesnými nedostatkami a sú absolútne neúčinné. Účelové skrývanie sa za trestné oznámenie občana a neodôvodnené prieťahy vo vyšetrovaní Ak teda vyšetrovateľ spolu s dozorovým prokurátorom po zastavení trestného stíhania lúpežného prepadnutia Hedvigy Malinovej mali vedomosť o spáchaní prečinu krivej výpovede a krivej prísahy, a to konkrétnou osobou, boli povinní bez aktivít tretích osôb okamžite postupovať už naznačeným spôsobom. Akékoľvek prípadné trestné oznámenia občanov či právnických osôb, týkajúcich sa rovnakého skutku, mali odmietnuť ako bezpredmetné (§ 197 ods. 1, písm. d/ Tr. por.). Porušenie tohto postupu prokurátorom, t.j. nesplnenie si povinnosti vydať vyšetrovateľovi pokyn k začatiu trestného stíhania vo veci a súčasne vzniesť obvinenie konkrétnej osobe, ako aj odmietnuť prípadné trestné oznámenie, podané občanom, malo závažné procedurálne dôsledky. Dozorový prokurátor bol v prípade očakávanej sťažnosti obvinenej voči vznesenému obvineniu oprávnený o nej rozhodnúť. Pri dodržaní zákonného postupu a vydaní pokynu začať trestné stíhanie a vzniesť obvinenie by potom musel o prípadnej sťažnosti obvinenej rozhodovať jeho priamy nadriadený. Tým je krajský prokurátor v Nitre. Je možné predpokladať, že prijatie trestného oznámenia od občana malo za cieľ to, aby dozorový prokurátor Okresnej prokuratúry v Nitre nebol vyblokovaný z rozhodovania o sťažnosti obvinenej. Okrem naznačených právnych lapsusov je evidentné, že od druhej polovice októbra 2006 až do 14. mája 2007, t.j. po dobu siedmich mesiacov nebolo z nepochopiteľných dôvodov vykonávané aktívne vyšetrovanie. Za tieto neodôvodnené prieťahy nesú priamu zodpovednosť príslušný vyšetrovateľ a dozorový prokurátor. Všetky znalecké posudky trpia podstatnými procesnými nedostatkami, a preto sú absolútne neúčinné Vyšetrovateľ bol vydaním uznesenia o pribratí znalcov k spracovaniu znaleckých posudkov z jednotlivých odborov, napríklad biológie a genetickej expertízy, grafológie - odvetvia ručné písmo, odvetvia grafickej diagnostiky či odboru zdravotníctva, povinný tieto doručiť oprávneným osobám (§ 186 ods. 1 Tr. por.). V konkrétnom prípade poškodenej a jej právnemu zástupcovi, keďže sa tieto uznesenia priamo dotýkali poškodenej Hedvigy Malinovej. Týmto zákon umožňuje chrániť dotknutým osobám ich práva podaním sťažnosti proti rozhodnutiu. Tým sa zabezpečuje dvojinštančnosť a objektívnosť prípravného konania. Vyšetrovateľ si túto zákonnú povinnosť voči poškodenej strane splnil, ale.... Všetky uznesenia, týkajúce sa znaleckého dokazovania, doručil dotknutej strane až po spracovaní týchto znaleckých posudkov a až po dni 11septembri 2006, kedy rozhodol o zastavení trestného stíhania. Týmto de facto znemožnil Hedvige Malinovej využiť zákonné oprávnenie podať voči jeho rozhodnutiam opravný prostriedok, ktorým by „reálne“ mala možnosť v rámci prípravného konania odstrániť prípadné nedostatky, či navrhnúť doplnenie tohto dokazovania. Napriek tomuto zásadnému procesnému pochybeniu a poškodeniu práv jednej zo strán trestného konania prokurátor jej sťažnostiam nevyhovel a zamietol ich. V už spomínanom rozhodnutí NS SR sa uvádza: „Neoznámenie uznesenia obvinenému, resp. jeho obhájcovi ako osobám oprávneným v zmysle § 186 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 podať proti rozhodnutiu (uzneseniu) o pribratí znalca sťažnosť (§ 142 ods. 3) je porušením ústavného práva na obhajobu obvineného, aj práva na spravodlivý proces vrátane dvojinštančnosti trestného konania.“ Keďže sa na Slovensku presadzuje rovnováha medzi právami obvineného a poškodeného, čo návrhom zákona o odškodňovaní obetí zločinov potvrdil i Robert Fico, použitím zásady per analogiam vyplýva, že postupom vyšetrovateľa a následne prokurátora došlo k porušeniu základných práv poškodenej Hedvigy Malinovej, práva na spravodlivý proces, vrátane dovolať sa práva u odvolacej inštancie. Z tohto dôvodu, ako aj pri existencii zásadných pochybností o objektívnosti pôvodu porovnávacích vzoriek údajne od Hedvigy Malinovej k znaleckému skúmaniu z odboru grafológia – odvetvie ručného písma, biológie a genetickej exprtízy, možno jednoznačne konštatovať, že znalecké posudky trpia zásadnými procesnými nedostatkami, a preto sú absolútne neúčinné. A keďže „dôkaz, získaný v rozpore so zákonom, prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu nezákonne získaného dôkazu“, potom napríklad časti výsluchu svedkyne-poškodenej Hedvigy Malinovej, ktoré obsahovo vychádzajú zo znaleckého dokazovania, bez ohľadu na iné procesné pochybenia sú absolútne neúčinné a vylúčené z hodnotenia dôkazov. Tvrdenia šiestich ošetrujúcich lekárov znalec negoval, že „poškodená neutrpela pohmoždenie ľavej strany tváre“ a sám tvrdí, že „bežne po údere otvorenou dlaňou poškodený nepadne na zem“. Jednému zo znaleckých posudkov je potrebné venovať sa obzvlášť. Je ním posudok MUDr. Šimona K. z odboru zdravotníctva, odvetvie traumatológia. Pribatý do konania bol vyšetrovateľom dňa 28.8.2006, svedkyňu-poškodenú Hedvigu Malinovú prehliadol 5. septembra 2006 a na spracovanie znaleckého posudku potreboval len 10 dní, t.j. do 7.9.2006. Podľa prepúšťacej správy z 26.8.2006 o hospitalizovanej Hedvige Malinovej, spracovanej ošetrujúcim lekárom MUDr. Jurajom L. a primárom oddelenia MUDr. Petrom O., vo FN Nitra, traumatologického oddelenia, záverečná diagnóza znela: otras mozgu, pohmoždenie tváre vľavo a nosa, pohmoždenie sánky vľavo, pohmoždenie a odierky uší obojstranne, pohmoždenie dolnej pery, uhmoždenie brušnej steny a oblasti stehien obojstranne, akútna stresová porucha. Lekárska správa NsP Dunajská Streda z 30.8.2006, spracovaná chirurgom MUDr. Ernestom M., úplne zhodne uvádza otras mozgu, pohmoždenie tváre vľavo, pohmoždenie nosa, pohmoždenie sánky, pohmoždenie a exkoriácia ucha, pohmoždenie brušnej steny a oboch stehien. Lekári v obidvoch zdravotníckych zariadeniach sa zhodujú s mechanizmom vzniku zranení, uvádzaných Hedvigou Malinovou - fyzický útok inou osobou. Pohmoždenie ľavej strany tváre jednoznačne diagnostikovalo celkom šesť lekárov, a to vo FN Nitra MUDr. K., prijímajúci chirurg, MUDr. L., ošetrujúci lekár na traumatológii, MUDr. H. neurológ a v NsP Dunajská Streda MUDr. Z., prijímajúca lekárka, MUDr. V. chirurg-primár, MUDr. M., chirurg. Napriek týmto faktom, vyplývajúcim z listinných dôkazov, bez akejkoľvek osobnej konzultácie s týmito lekármi, znalec MUDr. Šimon K. na 10. strane posudku uvádza: „Znalec konštatuje, že poškodená neutrpela pohmoždenie ľavej strany tváre, neutrpela pohmoždenie nosa, neutrpela pohmoždenie sánky, neutrpela odreninu a pohmoždenie oboch ušníc,“ a ďalej pokračuje: „...poškodená utrpela povrchovú ranu, odreninu na dolnej pere vpravo, znalec predpokladá, že toto poranenie mohlo vzniknúť pohryzením poškodenou samotnou. Znalec sa domnieva, že toto poranenie mohlo vzniknúť aj cudzím zavinením, a to napr. fackou, t.j. úderom otvorenou dlaňou do ľavej strany tváre a následným pohryzením zubami poškodenej“. Znalec sa „vysporiadal“ s tvrdením svedkyne-poškodenej Hedvigy Malinovej o údere otvorenou dlaňou a jej pádom s následnou stratou vedomia na 8. strane takto: „Bežne po údere otvorenou dlaňou poškodený nepadne na zem...“ Vôbec neuvažuje nad takými možnosťami, ako je sila facky, hmotnosť obete, jej momentálna stabilita (topánky, podklad, na ktorom stojí, momentálne rozloženie váhy tela), nutkanie obete padnúť a vyhnúť sa tak v stave úzkosti a bezmocnosti konfrontácii, ohrozujúcej jej život a zdravie. Po takejto znaleckej úvahe na 15 strane posudku uvádza: „Znalec na základe vyššie uvedených skutočností a na základe vlastných skúseností konštatuje, že poškodená Hedviga Malinová otras mozgu neutrpela." Znalec niekoľko riadkov nad týmto tvrdením uvádza zmätočné pojmy „retrográdna amnézia“ a „antegrádna amnézia“ čo nenasvedčuje dobrej znalosti tejto problematiky. Závery tohto znaleckého posudku vyvolávajú vážne pochybnosti o odbornej spôsobilosti znalca a objektívnosti záverov znaleckého skúmania. Z odborného hľadiska až nepochopiteľné odmietnutie nálezu pohmoždenia ľavej strany tváre a otrasu mozgu u Hedvigy Malinovej sa stalo jedným zo základných kameňov policajnej tézy, že „skutok sa nestal“. Znalec sa pritom vôbec ani teoreticky, či aplikačne na daný prípad, nezaoberal takými možnosťami, že v priebehu nadobúdania plného vedomia po otrase mozgu môže existovať rôzne dlhú dobu mierna kvantitatívna porucha vedomia, prejavujúca sa aj mrákotným stavom. Taktiež vôbec neuvažoval o možnosti, že obeť nemusela utrpieť úplný výpadok pamäti, ale určité ostrovčeky spomienok sa jej objavujú. Rovnako neuvažoval o možnosti krátkeho, situačného výpadku pamäti, ktorý mohol spôsobiť rozhodujúci úder, či krátky okamih tesne pred ním. Ani raz prípad nehodnotil z pohľadu obete a preto ani neuvažoval nad možnosťou, že facka, po ktorej obeť spadla, jej nemusela spôsobiť pohmoždenie tváre s následným otrasom mozgu, ale mohol ho spôsobiť až ďalší úder ležiacej obete, na ktorý si však už Hedviga Malinová nemusí pamätať. „Prežila si peklo“ - tvrdí psychiater h. doc. MUDr. Jozef Hašto, Phd. Závery znalca MUDr. Šimona K., spočívajúce v odmietnutí nálezu otrasu mozgu, podstatným spôsobom spochybnil a odmietol h. doc. MUDr. Jozef Hašto, PhD, psychiater a psychoterapeut, ktorý po udalosti vyšetril a liečil Hedvigu Malinovú. Svoje závery zverejnil i na stránkach časopisu „Týždeň“ s veľavravným názvom „Prežila si peklo“. Vysoko oceňujem občiansky postoj doktora Jozefa Hašta, ktorý našiel v sebe odvahu povedať svoj názor práve teraz, keď od „mocných“ nemôže očakávať pochvalu, ale práve teraz, keď „slabí“ čakajú na jeho pomoc. Tak ako som sa o tom presvedčil v roku 1995 v ére lexizmu, tak je zrejmé, že aj dnes ľudí dobrej vôle je na Slovensku dosť. Jeho vyšetrenie H. Malinovej začalo po 9 týžňoch od udalosti a spoločne strávili v rámci psychoterapie dvanásť stretnutí, čo predstavovalo 30 hodín. Keď ju začal vyšetrovať, zistil u nej pretrvávajúcu posttraumatickú stresovú poruchu, ktorú inak už v deň prepadnutia diagnostikoval aj neurológ FN Nitra. Podľa medzinárodnej štatistickej kvalifikácie chorôb a porúch u Hedvigy Malinovej pretrávalo deväť zo sedemnástich možných symptómov, pritom za spodný prah je považovaných šesť. Hedvigu Malinovú charakterizoval ako dobré dievča, z dobrej rodiny, s rozvinutým citovým životom, nadpriemerne nadanú, so zmyslom pre povinnosť a detail. Stanovisko psychiatra k jej pravdovravnosti musím citovať: „Keď to rozvážne a s chladným rozumom vyhodnotím, nepochybujem o tom, že sa skutok stal tak, ako ho opisuje a ako si ho pamätá.“ Odporúčam všetkým policajtom, ale najmä tým, ktorí sa podieľali na predvedení a výsluchu svedkyne-poškodenej 9.septembra 2006, prečítať si a zamyslieť sa nad časťou článku, v ktorom psychiater opisuje jej psychický stav počas tohto úkonu, ktorý označil za peklo: „Čo to zamenalo pre jej myšlienkový svet: mne polícia neverí, teda páchatelia sú beztrestní, môžu sa voľne pohybovať a kedykoľvek opäť zaútočiť. ... policajný nátlak a vôbec zistenie, že jej polícia neverí a nemá ochranu, sťažilo hojenie z tej primárnej psychotraumy“. Výsledky, zverejnené h.doc. MUDr. Haštom PhD., ma vôbec neprekvapili, keďže som už v svojom prvom článku na blogu ako jednu z podstatných chýb postupu polície označil nepribratie znalcov z odboru psychiatrie a psychológie. Keďže vyšetrovanie prebiehalo len 12 pracovných dní, nebolo asi kedy a keďže „dôkazy“ boli nad slnko jasnejšie, nebolo asi ani prečo. S týmto zistením súvisí aj ďalšia moja pripomienka, že napriek súhlasu H. Malinovej nebola jej pravdovravnosť vyskúšaná na detektore lži. Ak sa polícia ničoho neobáva, nech to urobí. Ja som po svojich zisteniach presvedčený, že detektor pravdu potvrdí. Aký bol dôvod urýchľovania celého procesu vyšetrovania na úkor jeho kvality, však musia dať odpoveď iné kompetentné orgány. Nezákonné zasahovanie ústavných činiteľov do rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní Politici majú právo vyjadrovať sa na verejnosti k akejkoľvek otázke života spoločnosti, a teda i k témam kriminálnym. Pri výkone určitej ústavnej funkcie je však dôležité, najmä kedy, akým spôsobom a s akými argumentami vystúpi. Neprekročiteľnými mantinelmi je len rozsah zverejnených informácií, ktoré sa z titulu svojej funkcie dozvedel, ich pravdivosť a dodržanie prezumpcie neviny dotknutých osôb. Politizáciou kriminálneho prípadu teda nie je vyslovenie len názoru politika v určených medziach. Politizácia prípadu, lepšie povedané nezákoným politickým zasahovaním je prekročenie týchto hraníc a priame či nepriame ovplyvňovanie rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a súdov, poškodzovanie práv účastníkov trestného konania, ako aj tendenčné ovplyvňovanie verejnej mienky. Z tohto dôvodu prevzatie právneho zastúpenia slovenskej občianky advokátom s určitou politickou príslušnosťou, či vystúpenie politika s verejnou dekláráciou o zvýšenej kontrole procesu vyšetrovania určitého prípadu, či sa nám to páči alebo nie, neprekračuje daný rámec a nemožno ich charakterizovať ako neprípustné politické zasahovanie. Niečo iné je, ak predseda vlády tejto krajiny spoločne s podpredsedom vlády a súčasne ministrom vnútra vystúpia na tlačovej besede deň po vydanom uznesení (12.septembra 2006), a to v čase, keď rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vo veci lúpežného prepadnutia slovenskej občianky Hedvigy Malinovej jej nebolo ešte doručené, nemala možnosť sa na verejnosti primeraným spôsobom obhajovať (porušená zásada rovnosti zbraní), nepodala voči nemu sťažnosť a o tejto nebolo právoplatne rozhodnuté, pričom médiá i verejnosť subjektívne informovali o výsledkoch vyšetrovania. Predseda vlády SR R. Fico povedal, citujem : "... vláda Slovenskej republiky musí míňať také obrovské množstvo energie, aby vyvracala podvody, manipulácie a možno aj to, že nejaká dievčina nebola schopná urobiť skúšku, tak obetovala meno Slovenskej republiky len preto, aby si zachránila svoju vlastnú kožu. ... vláda Slovenskej republiky bude konať, tak ako konala, či už pri transparentoch na futbalovom štadióne, kde dvaja z troch páchateľov sú vo výkone väzby, bude vyšetrovať tak dôkladne a dôsledne, ako ste to dnes mohli vidieť na príklade kvázi poškodenej z nitrianskeho prípadu. My nebudeme tolerovať ani extrémizmus, ani neznášanlivosť, ale nebudeme tolerovať ani to, aby niekto likvidoval a ničil dobré meno slovenskej vlády na základe falzifikátov a výmyslov.“ Tvrdenie predsedu vlády SR R. Fica o neschopnosti študentky urobiť skúšku a obetovať tak meno Slovenskej republiky sa doteraz nepodarilo lepšie vyvrátiť nikomu inému, ako samotnému R. Kaliňákovi vzápätí nasledujúcou odpoveďou: „... Otázka motívu konania Hedvigy M. nie je predmetom skúmania. Zistilo sa iba, že Hedviga M. išla v tom čase na posledný termín skúšky z maďarčiny a po príchode do školy za každú cenu chcela absolvovať skúšku a až po skúške chcela ísť na políciu a až po skúške chcela ísť na akékoľvek ošetrenie. Chcela, aby sa veci nemedializovali a podobne. Čiže snažila sa za každú cenu urobiť skúšku. A učitelia už potom, samozrejme, neumožnili, zavolali najprv médiá a polícia sa dostala k prípadu skoro ako posledná.“ Takže samotný podpredseda vlády a minister vnútra R. Kaliňák v svojej odpovedi úplne znegoval „stanovisko vlády Slovenskej republiky“, prednesené jej predsedom, o motíve údajného konania H. Malinovej. Jednoznačne potvrdil, že H. Malinová skúšku chcela urobiť, až po skúške sa chcela dať ošetriť, ale nechcela, aby sa vec medializovala. K tomu niet čo dodať. Nezákonné poskytovanie informácií verejnosti z výsledkov vyšetrovania ministrom vnútra R. Kaliňákom na tlačovej konferencii 12. a 13.9.2006. Minister vnútra v rozpore s rozsahom svojich právomocí ústavného činiteľa a v rozpore s ustanovením § 6 ods. 1 Trestného poriadku si prisvojil právomoc orgánov činných v trestnom konaní (konkrétneho vyšetrovateľa a prokurátora) a o výsledkoch vyšetrovania poskytol verejnosti jednostranné informácie. Spôsob jeho verejnej prezentácie dôkazov podsúval verejnosti názor, že svedkyňa-poškodená Hedviga Malinová si celú udalosť o svojom lúpežnom prepadnutí vymyslela a klamala. Týmto v čase neprávoplatného rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, bez toho, že by táto slovenská občianka bola obvinená z trestného činu a právoplatne aj odsúdená príslušným súdom, verejnou prezumpciou viny porušil jej občianske práva. Takýto verejný brutálny atak vysoko postaveným ústavným činiteľom výkonej moci s veľkou pravdepodobnosťou mohol a môže mať negatívny dopad i na následné rozhodovanie orgánov prokuratúry o jej sťažnosti voči uzneseniu o zastavení trestného stíhania, ako aj následnému rozhodovaniu o jej trestnom postihu za prečin krivej výpovede. Počas svojej dvadsaťsedemročnej praxe vyšetrovateľa som stretol len veľmi malý počet vyšetrovateľov, ktorí by sa za danej situácie vedeli pri rozhodovaní o trestnom postihu Hedvigy Malinovej zachovať nezávisle. Na rozdiel od iných viem, o čom hovorím, keďže som takýto verejný atak na psychiku seba i svojich podriadených zažil skoro na deň presne v septembri 1995, kedy v kauze zavlečenia vyhlásil o nás vtedajší premiér V. Mečiar na mítingu, že sme politickí vyšetrovatelia a v dohľadnej dobe nás vystriedajú „Stredoslováci“. Alibizmus a servilnosť pri rozhodovaní vyšetrovateľa o trestnom stíhaní Hedvigy Malinovej vyplýva z faktu, že by sa musel postaviť proti verejne deklarovanému názoru predsedu vlády, ministra vnútra a policajného prezidenta. Minister vnútra pritom prostredníctvom policajného prezidenta priamo riadi policajný zbor, má možnosť personálnej výmeny služobných nadriadených bez udania dôvodu, ako aj skrytých foriem finančného postihu a zablokovania kariérneho postupu. Rovnako musel vyšetrovateľ zvažovať i svoje pôsobenie v kolektíve okresného riaditeľstva PZ v Nitre, či mu stojí za to priklonením sa k odlišnému názoru od drvivej väčšiny, vyčleniť sa z neho, stať sa čiernou ovcou, „nepodržať“ svojho kolegu-vyšetrovateľa pôvodnej veci lúpežného prepadnutia H. Malinovej a ohroziť všetkých zúčastnených policajtov na tomto vyšetrovaní spätným preverovaním ich postupu inšpekčnou službou. Bez povšimnutia nemožno obísť niektoré z tvrdení ministra vnútra R. Kaliňáka a policajného prezidenta J. Packu na tlačovej konferencii 13.9.2006 k zastaveniu trestného stíhania vo veci lúpežného prepadnutia poškodenej Hedvigy Malinovej R. Kaliňák: „... že ten (identikit, pozn. autora) bol robený ešte večer v rámci počítačového programu s tým, že v ten večer bol aj človek, ktorý neskôr bol dodaný na jednej z tých dvoch fotografií, ukazovaný menovanej. Nespoznala ho, ani sa pri tej fotke nezastavila.“ J. Packa: „... dokonca jedna osoba zodpovedá identikitu, tomu jednému. Preverili sme kompletné alibi. Mal absolútne alibi na ten čas, na ten deň.“ V celom vyšetrovacom spise neexistuje jediný dôkaz, ktorý by tvrdenie ministra a policajného prezidenta potvrdzoval. Ak by tomu malo byť tak, ako zhodne tvrdia, potom by musela byť vo vyšetrovacom spise založená zápisnica o vykonanej rekognícii (opoznaní) osôb svedkyňou-poškodenou. Zároveň by museli existovať vyšetrovateľom vykonané procesné výsluchy týchto osôb, ako aj osôb, ktoré im mali potvrdzovať alibi. Ak v rámci už prebiehajúceho prípravného konania príslušníci kriminálnej služby predložili poškodenej osobe určité fotografie, na ktorých opoznala určité osoby ako možných páchateľov a následne od týchto požadovali v zmysle zákona o polícii podanie vysvetlenia a preverovali alibi, takýto postup je v rozpore s Trestným poriadkom. Takýmto postupom by pracovníci kriminálnej polície zmarili možnosť zabezpečiť pre trestné konanie dôkaz rekogníciou daných osôb, keďže táto je „neopakovateľným úkonom“, t.j. môže sa vykonať s opoznávajúcou osobou len jedenkrát. Zároveň len podaním vysvetlenia podľa zákona o policajnom zbore osoby, potvrdzujúce podozrivým na inkriminované obdobie alibi, neboli vypočuté v postavení svedka a k tomuto postaveniu i poučené, takže ich prípadným klamstvom o týchto závažných a dôležitých faktoch, potvrdzujúcich alibi, nemohli byť a nemôžu byť trestne postihnuteľní za trestný čin krivej výpovede. Inak povedané, mohli beztrestne tvrdiť čokoľvek. Zároveň nad časťou tohto „operatívneho preverovania“ vo veci pošk. Hedvigy Malinovej nemali kontrolu orgány prokuratúry a poškodená i jej právny zástupca nemali možnosť oboznámiť sa s takýmito výsledkami činnosti polície a prípadne navrhovať doplňujúce dôkazy, čím bolo vážne obmedzené právo poškodenej chrániť svoje záujmy. Ak teda skutočne došlo k takejto „rekognícii“, tak neboli dodržané podmienky Trestného poriadku a fakticky sa z pohľadu trestného konania takýto úkon akoby ani nekonal. Minister R. Kaliňák uviedol, že videozáznam z výsluchu svedkyne-poškodenej H. Malinovej zo dňa 9.9.2006: „Je to jeden z desiatky dôkazov, že niekto absolútne bezprecedentne klame." Treba pripomenúť, že minister ako orgán "nie-činný" v trestnom konaní nemá zákonné oprávnenie hodnotiť dôkazy a prípadné klamstvá poškodenej strany v trestnom konaní. Ako sa neskôr ukázalo a potvrdil to nakoniec i samotný R. Kaliňák, videonahrávka z tohto vyšetrovacieho úkonu nebola jeho súčasťou, teda nestala sa „dôkazom“, ale bola spracovaná len pre „služobné účely“, čím sa potvrdilo, že v danej chvíli klamal minister. Tento fakt však potvrdil, že vyšetrovateľ bez právneho podkladu vykonal z vyšetrovacieho úkonu videonahrávku, ktorá bola a je technickým nosičom osobných údajov o svedkyni-poškodnej H. Malinovej, čím jej spracovaním, prípadne následným oboznámením sa s jej obsahom neoprávnenými osobami, či samotnou archiváciou vážne poškodili a stále poškodzujú jej občianske práva. Minister R. Kaliňák tvrdil: „... a tá pečiatka, ktorá tam je, sedí na stotinu milimetra presne, ako je to nalepené“, čím chcel dokumentovať fakt, že tvrdenie poškodenej Hedvigy Malinovej o odlepení pečiatky a jej spätnom nalepení je klamstvom. Za dôkaz osobného vkladu ministra v rámci dezinformačnej kampane možno označiť toto jeho vyjadrenie, keďže jeho tvrdenie nemá oporu v žiadnom dôkaze, ktorý bol v rámci vyšetrovania, teda aj znaleckého dokazovania zabezpečený. Nikto neskúmal a nezdokumentoval fakt, či bola alebo nebola poštová známka odlepená a späť nalepená. Možno aj preto, že tento fakt sa ani znalecky zistiť nedá. J. Packa tvrdil, že Heviga Malinová „...vyšetrovací pokus opakovane odmietla“. Je trápne, že sa musím opakovať, ale inak ako vyvrátiť toto nepravdivé tvrdenie možno len tým, že vo vyšetrovacom spise nie je žiadny doklad o odmietnutí poškodenou Hedvigou Malinovou vykonať akýkoľvek vyšetrovací úkon, nielen vyšetrovací pokus. A pre úplnosť a presnosť, pokiaľ ide o prípadné preverenie výpovede svedkyne-poškodenej na mieste činu, tak za týmto účelom sa nevykonáva vyšetrovací pokus, ale previerka výpovede na mieste. J. Packa: „My sme v Nitre boli až vtedy, keď nám oznámili, že majú ukončené vyšetrovanie, sú skončené znalecké posudky, je návrh na zastavenie trestného stíhania, že sa skutok nestal. Vtedy sme išli do Nitry a naozaj sme si to poctivo pozreli a nacvičili tak, aby sme boli voči vám korektní a zároveň sme mohli informovať verejnosť o tom, čo sme informovali.“ Asi v J. Packovi vyvolám len útrpný úsmev, keď budem citovať ustanovenie § 69 ods. 1 Trestného poriadku – Nazeranie do spisov: „Obvinený, obhajca, poškodený a zúčastnená osoba, splnomocnenec, ustanovený opatrovník, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník majú právo nazerať do spisov ...“. Minister vnútra ani policajný prezident medzi explicitne vymenované osoby s právom oboznamovať sa s informáciami, získanými vyšetrovaním, tam uvedené nie sú. Ak sa teda Slovensko hrdí tým, že je právnym štátom, tak sa potom pýtam, na základe akého zákona títo dvaja funkcionári ministerstva a polície nazerali do vyšetrovacieho spisu, zisťovali z neho informácie a tieto v rozpore s ust. § 6 ods. 1 Trestného poriadku poskytli verejnosti ? Prečo o tejto nezákonnosti stále mlčí generálny prokurátor a nevykoná zodpovedajúce opatrenia, i keď zo záznamov z tlačových vystúpení o tejto situácii bol predsa dostatočne informovaný ? Celkovú úroveň procesu dokazovania tohto prípadu, ako aj spôsobu hodnotenia zadovážených dôkazov, najlepšie potvrdil samotný policajný prezident Ján Packa dvoma odbornými výkladmi: „Rekonštrukcia sa robí vtedy, keď je známy páchateľ a poškodený, ak nie je známy, tak sa robí vyšetrovací pokus“, a „výsluch má stanovené zákonné podmienky, boli dodržané“. Z prvého odborného stanoviska policajného prezidenta jednoznačne vyplýva, že skúšku z kriminalistiky a trestného práva absolvoval už veľmi dávno a zároveň, že rekonštrukciu nikdy osobne nevykonal. Rekonštrukcia je vyšetrovací úkon, ktorým sa v zmysle § 159 Tr. por. má napodobniť situácia a okolnosti, za ktorých bol spáchaný trestný čin, alebo ktoré majú k nemu podstatný vzťah, alebo ak má byť preverená výpoveď obvineného, poškodeného, alebo svedka, ak iné dôkazy, vykonané v trestnom konaní, nepostačujú na objasnenie veci. Z toho jednoznačne vyplýva, že rekonštruovať možno samotné miesto činu tým, že sa presne vrátia veci a stopy nájdené pri obhliadke na určené miesta a druhým spôsobom rekonštrukcie je previerka výpovede či už obvineného, alebo poškodeného či svedka. S týmito stranami a účastníkmi trestného konania možno podľa potreby vykonať rekonštrukciu za ich účasti samostatne alebo spoločne. Rekonštrukcia sa podľa vývoja situácie v jej priebehu môže dokonca zmeniť na vyšetrovací pokus. Podľa teórie dokazovania a kriminalistiky neexistuje vzťah medzi rekonštrukciou a vyšetrovacím pokusom v tom, či je páchateľ známy, alebo nie. Rovnako aj k druhému citátu ohľadne dodržaných zákonných podmienok pri výsluchu svedkyne-poškodenej Hedvigy Malinovej treba pristúpiť veľmi kriticky. Už samotný fakt, že Malinová bola 25.augusta 2006 dvakrát vypočúvaná vyšetrovateľom napriek jednoznačnému stanovisku ošetrujúcich lekárov, že nie je schopná výsluchu, a to vzhľadom na požité lieky a aktuálny psychický stav, tvrdenie policajného prezidenta o zákonnosti výsluchu úplne vyvracia. Je už len mlátením prázdnej slamy opakovať už známe fakty, že v deň pracovného pokoja – v sobotu 9.9.2006 - pod fingovanou zámienkou rekognície páchateľov, bez dodržania zákonných podmienok „riadneho predvolania svedka“ nezákonne predviedli svedkyňu-poškodenú H. Malinovú k výsluchu a ten trval bez prerušenia od 8,45 h do 14,00 h., pričom vyšetrovateľ si ani nezabezpečil od ošetrujúceho lekára stanovisko k spôsobilosti svedkyne v danej chvíli vypovedať. Takýto postup polície nemožno inak charakterizovať ako zjavné porušenie ust. § 55 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré im stanovuje povinnosť zaobchádzať s osobami zúčastnenými na úkone tak, aby rešpektovali ich ústavou zaručené základné práva a slobody. Takéto stanoviská k odborným otázkam, vyslovené na verejnosti ministrom vnútra či policajným prezidentom, môžu byť mätúce a zavádzajúce nielen pre občiansku verejnosť, ale i pre podriadených policajtov. Šesť podstatných procesných nedostatkov pri výsluchu svedkyne-poškodenej Hedvigy Malinovej dňa 25.8.2006 od 22,15 h do 2,45 h Odborná nespôsobilosť a neschopnosť vykonávať vyšetrovanie v súlade s ustanovenia Trestného poriadku sa skoncentrovala pri výsluchu svedkyne-poškodenej Hedvigy Malinovej 25.augusta 2006 od 22,15 h do 22,45 h. V prvom rade si treba povšimnúť, že tak, ako sa stalo aj pri nasledujúcom výsluchu Malinovej 9.septembra 2006 (pod zámienkou rekognície páchateľov) polícia ju pôvodne navštívila s cieľom vykonať s ňou identikit páchateľov. Tento postup polície pripúšťam, keďže pri pátraní po horúcej stope po páchateľoch je identikit jednou z rozhodujúcich pomôcok. Pripúšťam to len za podmienky, že takýto svedok-poškodený nebude „procesne“ vypočúvaný, ale informácie sa získajú len pre operatívne šetrenie. V tomto prípade však tomu tak nebolo. Vyšetrovateľ napriek niekoľkým zjavným zákonným prekážkam vyšetrovací úkon – výsluch vykonal. V zmysle § 55 ods. 1 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní musia zaobchádzať so zúčastnenými osobami na úkone tak, ako to vyžaduje účel trestného konania. Tento účel je uvedený v § 1 tohto zákona, a to náležite zistiť trestné činy a páchateľov spravodlivo potrestať. Tento cieľ však štátne orgány musia dosiahnuť len pri striktnom rešpektovaní ústavou zaručených základných práv a slobôd zúčastnených osôb. Len legálne získané dôkazy môžu slúžiť svojmu účelu, t.j. zistiť trestné činy a ich páchateľov. Zákon predpokladá, že svedok bude svedčiť v stave plnej fyzickej a psychickej spôsobilosti, za čo prípadne v budúcnosti bude niesť aj plnú zodpovednosť. Vyšetrovateľ navštívil Hedvigu Malinovú počas jej hospitalizácie v NsP Dunajská Streda o 22,15 h. Trestný poriadok v § 55 ods. 2 pripúšťa výkon vyšetrovacích úkonov aj mimo úradné hodiny (7,00 – 20,00) a úradné miestnosti, avšak len pri splnení podmienky, že sa jedná o „odôvodnený prípad.“ Odôvodnenosť je splnená vtedy, ak má zúčastnená osoba uviesť úplné nové a závažné informácie, ktoré môžu rozhodujúcim spôsobom napomôcť spomínanému účelu zákona. V tomto prípade tomu tak nebolo, keďže po obsahovej stránke porovnaním s prvou výpoveďou svedkyňa-poškodená nič nové nepovedala a teda bol tento úkon „zbytočný“. Už len z tohto dôvodu neboli dodržané zákonné podmienky tohto výsluchu. Svedkyňa-poškodená bola v ťažkej psychickej traume po prežitej udalosti, unavená po 15 hodinách bez spánku a odpočinku, pod vplyvom liekov, utišujúcich jej psychické i fyzické utrpenie, čo jednoznačne konštatoval i ošetrujúci lekár v písomnom stanovisku z 25.8.2006, ktoré muselo byť známe aj vyšetrovateľovi: „t.č. pacientka nie je schopná výsluchu“. Vyšetrovateľ napriek nesplneniu druhej zákonnej podmienky výsluchu ho vykonal. Pred každým výsluchom je vyšetrovateľ povinný danú osobu poučiť v plnom rozsahu jej práv a poviností podľa jej postavenia a toto poznamenať v zápisnici (§ 49 ods. 2). Vyšetrovateľ túto zákonnú podmienku nedodržal, keď svedkyňu-poškodenú poučil len odkazom na predchádzajúci výsluch. Vyšetrovateľ nesplnil tretiu zákonnú podmienku výsluchu osoby a pokračoval. Podľa § 58 ods. 1, písm. c Trestného poriadku je vyšetrovateľ povinný do zápisnice z úkonu uviesť „meno a priezvisko úradných osôb a ich funkcie, ...“, z čoho vyplýva, že musia byť uvedené všetky osoby – aj policajti, ktorí sú pri tomto úkone zúčastnení. Z vyjadrení svedkyne-poškodenej je úplne jasné, že pri výsluchu bolo okrem vyšetrovateľa prítomných niekoľko policajtov, ktorí však v zápisnici o jej výsluchu neboli uvedení. Vyšetrovateľ nesplnil štvrtú zákonnú podmienku výsluchu osoby a pokračoval. Počas výsluchu svedkyne-poškodenej vyšetrovateľ v rozpore s Trestným poriadkom (napr. § 132 ods. 2, neprípustnosť zasahovať do priebehu výsluchu a klásť otázky osobami, ktoré nie sú poverenými orgánmi činnými v trestnom konaní alebo nemajú právo účasti na výsluchu) umožnil prítomným osobám, pravdepodobne iným policajtom, klásť vypočúvanej otázky, dokonca politického charakteru a tieto otázky a odpovede nezaznamenal v zápisnici o úkone. Vyšetrovateľ nesplnil piatu zákonnú podmienku výsluchu osoby a pokračoval. Po ukončení výsluchu svedkyne-poškodenej vyšetrovateľ v rozpore s ust. § 124 ods. 3 Trestného poriadku rukou písanú zápisnicu neprečítal, alebo ju aspoň nepredložil svedkyni-poškodenej v prítomnosti nezúčastnenej osoby, čím jej nedal možnosť prípadnej námietky voči obsahu a ich výsledok zahrnúť do obsahu zápisnice. Vyšetrovateľ nesplnil šiestu zákonnú podmienku výsluchu osoby. Možno okrem štvrtej podmienky každá z ostatných piatich zákonných porušení samostatne postačuje ku konštatovaniu existencie podstatného procesného pochybenia úkonu, ktorého následkom je jeho absolútna neúčinnosť. V súvislosti s touto zápisnicou však nezákonný postup policajných orgánov pokračoval aj po skončení tohto úkonu. Poručík Smreček, príslušník polície, ktorý vykonal prepis tohto ručne písaného výsluchu do tlačenej podoby neuviedol, t.j. vynechal časť pôvodného ručne napísaného textu, citujem: „ Čo sa týka, či som v čase pred incidentom telefonovala, alebo som sa s niekým stretla, tak skôr si myslím, že som sa s niekým stretla, nehovorila som s nim." Vzhľadom na následnú dezinformačnú kampaň, vedenú políciou a ministrom vnútra voči Hedvige Malinovej a ich sústavnému podsúvaniu informácie o vylúčení jej telefonovania tesne pred incidentom, dostáva táto „malá technická chyba“ úplne iné rozmery. Procesné pochybenia vyšetrovateľa pri zaisťovaní kabelky, v ktorej boli osobné doklady, neskôr doručené poštou v obálke s DNA poškodenej Vzhľadom na množstvo zistených procesných a technických pochybení a nedostatkov v procese vyšetrovania, dezinformačnú mediálnu kampaň, vedenej políciou a vedením ministerstva vnútra vo veci pošk. H. Malinovej, do úplne iného svetla sa dostávajú i nedostatky v súvislosti s „nezvratným“ dôkazom o klamstve Hedvigy Malinovej, a to prítomnosti jej DNA na obálke, ktorou jej boli zaslané osobné doklady. Po prvé je treba uviesť, že tento dôkaz, i keď s vysokou mierou pravdepodobnosti preukazujúci fakt, že biologické stopy H. Malinovej boli nájdené na lepciacich častiach obálky, súčasne sám o sebe nepotvrdzuje príčinnú súvislosť medzi týmto dôkazom a konaním H. Malinovej. Žiadny zaistený dôkaz vo vyšetrovaní nepotvrdzuje, že túto obálku zalepila a odniesla a vhodila do poštovej schránky svedkyňa-poškodená H. Malinová. Sú zistené a preukázateľne vo vyšetrovacom spise doložené dva fakty. Osobné doklady H. Malinovej sa mali nachádzať v jej kabelke, ktorá po jej úteku na fakultu ostala nestrážená ležať v parku na mieste činu. Obhliadka miesta činu z nepochopiteľných dôvodov po nahlásení udalosti polícii asi o 8,00 h sa začala až o štyri hodiny neskôr. Čo sa udialo počas tejto doby, nikto nevie. Je možné a nie je vylúčené, že k tejto kabelke a jej obsahu sa mohli dostať nepovolané osoby. Aby týchto podozrení nebolo dosť, ani obhliadka miesta činu a pri nej nájdených vecí či stôp nebola v súlade s Trestným poriadkom, ako aj kriminalistickými zásadami pri jej postupe. Počas obhliadky bolo do zápisnice konštatované, že bola nájdená kabelka. Opäť z nepochopiteľných dôvodov vyšetrovateľ ju na mieste neotvoril, neopísal všetky v nej sa nachádzajúce veci a tieto nezafixoval aspoň fotograficky, čím porušil ust. § 154 ods. 2 Trestného poriadku. Vyšetrovateľ kabelku otvoril a našiel v nej osobné veci H. Malinovej až niekoľko hodín po ukončení obhliadky miesta činu, o čom spísal samostatný úradný záznam. Podľa tohto úradného záznamu sa po otvorení kabelky osobné doklady, ktoré neskôr boli poštou doručené poškodnej, v nej nenachádzali. Z tohto dôvodu opäť vzniká podozrenie na možnosť, že aj od času zaistenia kabelky vyšetrovateľom na mieste činu do doby jej otvorenia, čo trvalo niekoľko hodín, nemusela byť kabelka dostatočne pod kontrolou zodpovedných osôb a mohla k nej mať prístup nepovolaná osoba. Získať biologický materiál, napríklad sliny od Hedvigy Malinovej, nebol taký problém, keď sa napríklad poškodená nachádzala hospitalizovaná v nemocničných zariadeniach a používala vreckovky či pila s pohára, dokonca i počas jej nočného výsluchu dňa 25.8.2006. Rovnako aj spôsob zaisťovania vecných stôp na mieste činu, praktizovaných slovenskou políciou, bez hermetického zablombovania či zalepenia vrecúšok až do doby ich expertízneho skúmania, vytvára kedykoľvek možnosť odobrať napríklad z blúzky poškodenej H. Malinovej dostatok jej biologického materiálu. Akokoľvek sa môžu tieto úvahy niekomu zdať fantastické, sú dostatočne reálne k tomu, aby boli orgánmi činnými v trestnom konaní preverované. V rámci vyšetrovania platí zásada, že pokiaľ nie je možné niektorú z reálnych alternatív potvrdiť, tak platia ako rovnocenné všetky. Polícia žiadnym spôsobom nepreverila a dôkazne nezdokumentovala kto, kedy a kde vhodil uvedenú obálku s dokladmi do poštovej schránky. V tejto súvislosti je osoba svedkyne-poškodenej H. Malinovej prakticky vylúčená, keďže od jej okamžitého príchodu na fakultu po jej prepadnutí bola prevezená rýchlou zdravotnou pohotovosťou do FN Nitra, ktorú neopustila a následne v popoludňajších hodinách prevezená do NsP Dunajská Streda, kde bola pod stálym dohľadom ošetrujúceho personálu až do 11,00 h dňa 26.8.2006. Obálka však podľa expertíznych zistení bola na poštovom úrade prijatá a opečiatkovaná ešte v deň udalosti, t.j. 25.8.2006. Motív. Ako čert kríža sa minister vnútra R. Kaliňák bál na tlačovej konferencii odpovedať na otázku, čo viedlo svedkyňu-poškodenú Hedvigu Malinovú k tomu, aby si cielene celú vec vymyslela a aktívne zinscenovala. Tvrdil, že „My neskúmame motív Hedvigy M., lebo nie je predmetom trestného stíhania. Nie je dôvod ho skúmať. .... motív ... v tejto chvíli nie je pre toto trestné stíhanie vôbec zaujímavý, ani dôležitý.“ V súčasnej dobe, keď jej vyšetrovateľ vzniesol obvinenie pre úmyselne spáchaný prečin, povinnosť zistiť motív a jej pohnútky k činu je jednou zo základných povinností tohto konania. Bude to asi veľký oriešok, pretože ani vyšetrovateľ v uznesení o vznesení obvinenia sa ani slovkom nezmienil o tejto subjektívnej zložke konania H. Malinovej. Ešte počas tlačovej konferencie 13.septembra 2006 sme sa z úst najpovolanejšieho R. Kaliňáka predsa len niečo dozvedeli o výsledku vyšetrovania: že Hedviga Malinová za každú cenu chcela absolvovať skúšku a až po nej chcela ísť na políciu a dať sa ošetriť. Zároveň nechcela, aby sa prípad medializoval. Ešte presvedčivejšie sú zverejnené názory z pozorovania a liečby h. doc. MUDr. J. Hašta PhD:„Dievča hovorilo veľmi triezvo, uvážlivo, už zo štýlu rozprávania a reagovania na otázky, sa dalo usúdiť, že nepreháňa a drží sa reality. ... je to úplne normálne dievča .... dievča z dobrej rodiny. ... Má rozvinutý citový život, je nadpriemerne nadaná, so zmyslom pre povinnosť, zodpovednosť a pre detail. .... v jej povahe je serióznosť.“ Podľa Haštovho názoru netrpí ani tzv. hystriónskou poruchou osobnosti, keďže sa u nej neprejavovali a neprejavujú žiadne jej známky, ako sú radosť zo vzrušenia okolo seba, upútavanie pozornosti, podliehanie momentálnym emóciám. Takže reči o vyhýbaní sa skúške, alebo dokonca o angažovaní sa v politike s cieľom povaliť demokraticky zvolenú vládnu koalíciu či už tlakom zvnútra, alebo zvonka, neobstoja. Som o tom hlboko presvedčený. Stačilo len, aby si pôvodný vyšetrovateľ robil svoju prácu profesionálne, nedovolil znalcovi bezdôvodne a subjektivisticky negovať stanovisko šiestich lekárov, pribral do konania serióznych znalcov z oblasti psychiatrie a psychológie a v súlade so zákonom a vlastným svedomím vyhodnotil dôkazy vo všetkých ich súvislostiach jednotlivo i v celom ich kontexte. Motív tohto celého prípadu možno treba hľadať aj mimo jej ústrednú postavu -Hedvigu Malinovú. Qui bono? Komu, alebo v čí prospech ? Keď už sa okolo tohto prípadu toľko toho nahovorilo o spolitizovaní, tak skúsme jednu vyšetrovaciu verziu. Ak prípad Hedvigy Malinovej bol len prostriedkom - zástierkou, tak potom sa pozrime, čo v spoločnosti vyvolal? Vznikol nezmieriteľný postoj medzi politickými stranami Smer-SD a SMK. Už ťažko niekedy príde na pretras otázka, či sa bude vo vládnej koalícii prepriahať a či tým možným nástupcom nebude napríklad SMK. SNS má svoju tému a jasného fackovacieho panáka. Ale je možné, že niekto tretí sa skrýva za bukom. A vie viac, než ostatní. Tak ako v roku 1995. Záver prenechám ministrovi vnútra R. Kaliňákovi. Tlačová konferencia ministra vnútra Roberta Kaliňáka a prezidenta Policajného zboru SR Jána Packu, 13. septembra 2006. o 17.00 h. Slovenský rozhlas : „Pán minister, váš predchodca vo funkcii povedal v istej súvislosti, že dobré meno polície je mimoriadne dôležité pre bezpečnosť štátu, nadväzujem na otázku kolegu z TA3, je to vraj hodné aj niekoľko miliónov. Čo urobí v tomto prípade Hedvigy M. ministerstvo vnútra pre udržanie dobrého mena polície?“ Robert Kaliňák : „V podstate ministerstvo preto nemusí urobiť nič, pretože samotná polícia urobila svoju kvalitnú prácu, za ktorou stoja jasné dôkazy a ktoré budú obhájené. A my za prácou polície vždy budeme stáť. Som presvedčený o tom, že toto bol profesionálny výkon policajtov, že vyšetrovatelia, kriminalisti, všetci, ktorí sa zúčastňovali dennodenne, 24 hodín denne po celý ten čas na vyšetrovaní prípadu. Chcem povedať, že to úsilie, ktoré vyvinuli. ... Je dôležité, aby sme sa držali dôkazov. My sa držíme dôkazov, nie pocitov, nie emócií, nie žiadneho divadla.“
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: Politikov treba vyšetrovať citlivo

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii Peter Kovařík.

PRIMÁR

Keď mejkap podráždi. Problémy, ktoré vyvoláva kozmetika

Vyberte si kozmetiku, ktorá nepoškodí pleť.


Už ste čítali?