Neústavné „elektronické sledovania občanov“ a zároveň štátom nevymožiteľné.

Autor: Jozef Šátek | 25.3.2020 o 7:43 | Karma článku: 6,84 | Prečítané:  2085x

Mám vážne pochybnosti, že postup vlády SR pri návrhu zákona o tzv. elektronickom sledovaní občanov má oporu v ústavnom zákone č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu.

Tiež mám vážne pochybnosti o tom, či cieľ sledovaný návrhom zákona bude dosiahnutý, keď ho každý občan môže negovať bez postihu tým, že pri svojom odchode z domu jednoducho ponechá mobilný prístroj v svojom obydlí. Návrh zákona sa javí ako štátom nevymožiteľný a závislý len od vôle kontrolovaného občana.

Vláda SR predložila do parlamentu návrh v zrýchlenom legislatívnom konaní prijať zákon „o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby Covid-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony“. V čl. IV. tohto návrhu sa navrhuje doplniť v zákone č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v § 63 o odsek 18, ktorý znie : „Údaje, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva podľa odseku 1 písm. b) až d) možno v čase mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu v zdravotníctve sprístupňovať Úradu verejného zdravotníctva na účel ich zberu, spracovávania a uchovávania v rozsahu potrebnom na identifikáciu fyzických osôb v záujme ochrany života a zdravia, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie alebo šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby. Údaje podľa predchádzajúcej vety môže Úrad verejného zdravotníctva zbierať, spracúvať a uchovávať počas trvania mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu najdlhšie však do 31. decembra 2020.“

Medzi opozičným Smerom a vládnou koalíciou nastala slovná roztržka, v ktorej R. Fico napadol tento návrh s tým, že neprimerane zasahuje do osobných práv a slobôd občanov, do práva na súkromie a umožní vládnej koalícii zisťovať informácie o obsahu rozhovorov a svojím rozsahom o zisťovaní pohybu občanov cez mobilnú sieť presahuje potrebnú hranicu k ochrane zdravia a života občanov pred šírením vírusu Covid-19. Predstavitelia vládnej koalície sa bránia tým, že toto obmedzenie je dočasné a určené len ku kontrole plnenia určených podmienok pre občanov v karanténe, prípadne dané informácie umožnia rýchlejšie identifikovať možné zdroje nákazy alebo priamo ohrozených občanov.

Kde je pravda, kto a v čom zavádza a či spôsob a rozsah navrhovaného „sledovania“ pohybu občanov a ich mobilnej a elektronickej komunikácie je v súlade s ústavou či zákonmi a je vôbec vymožiteľné?

V prvom rade je treba vylúčiť ako nepodložené tvrdenie R. Fica, že takýto návrh zákona umožňuje zisťovať k všetkým občanom na Slovensku používajúcich elektronickú komunikáciu obsah ich rozhovorov, SMS správ či e-mailovej komunikácie. V návrhu zákona je obmedzený rozsah sprístupňovaných údajov s predmetom telekomunikačného tajomstva len na „prevádzkové a lokalizačné údaje“ a „údaje komunikujúcich strán, ktorými sú telefónne číslo, obchodné meno a sídlo právnickej osoby, alebo obchodné meno a miesto podnikania fyzickej osoby – podnikateľa alebo osobné údaje fyzickej osoby, ktorými sú meno, priezvisko, titul a adresa trvalého pobytu“. Návrh zákona teda jednoznačne vylučuje sprístupňovať pre Úrad verejného zdravotníctva „obsah prenášaných správ“ (§ 63 ods. 1 písm. a, zákona o elektronických komunikáciách).

Dôležitým pre ďalšiu analýzu je kvantifikovať okrem tých, ktoré som už uviedol, rozsah sprístupňovaných údajov a teda čo predstavujú tzv. prevádzkové a lokalizačné údaje. V zmysle § 57 ods. 1/ zákona prevádzkové údaje sa „vzťahujú na užívateľa a na konkrétny prenos informácií v sieti a vznikajúce pri tomto procese, ktoré sa spracúvajú na účely prenosu správy v sieti alebo na účely fakturácie“. Prevádzkové údaje týkajúce sa účastníkov a užívateľov sa nesmú bez súhlasu dotknutej osoby uchovávať a podnik je povinný ich po skončení prenosu správy bezodkladne zlikvidovať alebo anonymizovať.

Lokalizačné údaje (§ 57 ods. 2 zákona) sú „spracované v sieti alebo prostredníctvom služby, ktoré označujú geografickú polohu koncového zariadenia užívateľa verejnej služby. Podnik môže spracúvať lokalizačné údaje ... len vtedy, ak sa anonymizujú alebo ak s tým účastník alebo užívateľ verejnej siete alebo verejnej služby súhlasí“.

Je možné konštatovať, že sústavným zberom, spracovávaním a uchovávaním prevádzkových a lokalizačných údajoch o účastníkoch alebo užívateľoch verejnej siete alebo verejnej služby Úradom verejného zdravotníctva sa umožňuje diaľkový, priamy a nepretržitý prístup k údajom, z ktorých možno zistiť pohyb a činnosť osoby v čase a priestore, čo jednoznačne napĺňa pojem „sledovania osoby“ v zmysle § 113 ods. 1 Trestného poriadku. Pokiaľ takéto sledovanie sa nevykonáva vo fyzickom kontakte, priamo a vizuálnym sledovaním, ale je to vykonávané na diaľku využívaním prevádzkových a lokalizačných údajov získaných pri elektronickej komunikácii možno to charakterizovať  ako „elektronické sledovanie“. Pokiaľ takéto údaje k určitej osobe potrebuje v súčasnej dobe a za súčasnej legislatívy získať štátny orgán (napr. polícia, spravodajská služba ...), tak k tomu potrebuje príkaz vydaný sudcom.

Keďže zjavne ide podaním vládneho návrhu zákona o radikálny zásah do práv a slobôd občanov, najmä práva na súkromie, treba preskúmať či vláda SR v súčasnej situácii vyhláseného núdzového stavu dodržala rozsah svojho ústavného oprávnenia. Vláda SR dňa 15.3.2020 svojím uznesením č. 114/2020 „vyhlásila núdzový stav podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, na uloženie pracovnej povinnosti na zabezpečenie výkonu zdravotnej starostlivosti a zakázanie uplatňovania práva na štrajk niektorým pracovníkom“.  Podľa uvedeného čl. 5 odsek 3/ ústavného zákona  vláda môže „v čase núdzového stavu v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území a to najviac (!) v tomto rozsahu“ písm. :

  • Obmedziť nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia evakuáciou na určené miesto,
  • Uložiť pracovnú povinnosť na zabezpečenie zásobovania ...
  • Obmedziť výkon vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ...
  • Obmedziť výkon vlastníckeho práva k hnuteľným veciam ...
  • Obmedziť nedotknuteľnosť obydlia na ubytovanie evakuovaných osôb,
  • Obmedziť doručovanie poštových zásielok,
  • Obmedziť slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania v určenom čase ...
  • Obmedziť alebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať ...
  • Obmedziť právo slobodne rozširovať informácie ...
  • Zabezpečiť vstup do vysielania rozhlasu a televízie ...
  • Zakázať uplatňovanie práva na štrajk,
  • Vykonať opatrenia na riešenie stavu ropnej núdze,
  • Na základe vyššie vykonanej analýzy a zistených faktov možno vysloviť záver, že vláda SR v čase vyhláseného núdzového stavu nemá ústavné oprávnenie (právomoc) navrhnúť zákonom obmedziť osobné práva a slobody občanov ich celoplošným a sústavným „elektronickým sledovaním“ prostredníctvom zberu, spracovania a uchovávania údajov, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva.

    Z tohto pohľadu v rámci prerokovávania a schvaľovania tohto návrhu zákona malo by sa plénum NR SR vysporiadať s otázkou či vláda SR koná v súlade s rozsahom svojich právomocí určených v čl. 5 ods. 3/ písm. a/ až l/ ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. a v negatívnom prípade túto časť návrhu zákona vypustiť.

    Nedomyslenosť tohto návrhu zákona nespočíva len v podozrení, že táto časť návrhu zákona je rozporná s ústavným zákonom ale aj v tom, že úspešnosť konečného výsledku „elektronického sledovania“ občanov môže byť jednoduchým spôsobom deštruovaný. Predpokladom zisťovania pohybu a prípadných kontaktov občanov mimo svoje obydlie je fakt, že každý občan bude mať pri sebe zapnutý mobilný prístroj. Občan však nie je povinný so sebou tento mobilný prístroj nosiť a štát nie je schopný mu takúto povinnosť zákonom prikázať. Znamená to, že pokiaľ občan mobilný prístroj ponechá doma (možno postačí jeho vypnutie) a bude sa pohybovať vo verejnom priestore potom jeho pohyb nebude elektronicky zaznamenávaný a štát nezachytí údaje, ktoré sú cieľom navrhovaného zákona. Pravdaže k tomuto problému treba prirátať aj fakt, že nie všetci občania, najmä tí starší mobilný prístroj používajú alebo ho neberú so sebou pri odchode z domu. V takomto prípade by bolo jediným riešením prikázať nosiť všetkým občanom elektronické náramky alebo nás "čipovať", čo by asi narazilo na neprekonateľný občiansky vzdor - veď nie sme ovce.

     

    Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
    Pridaj k obľúbeným

    Hlavné správy

    Píše Ivan Mikloš

    Otvoriť či zavrieť? To je otázka! (píše Ivan Mikloš)

    Ako riešiť hamletovskú dilemu v čase koronakrízy.

    STĹPČEK PETRA TKAČENKA

    Čakajú nás nové časy

    Kríza zmení Európu aj Slovensko.


    Už ste čítali?